Spor, ktorý vznikol kedysi pred šestnástimi rokmi, keď sa na scéne a najmä vo funkcii prvý krát objavil Harabin nebol vôbec osobný. Išlo práve o to, že na jednej strane sme museli splniť prísne kodanské kritériá aj vo vzťahu k justícii, ak sme chceli do EÚ, teda posilniť súdnu samosprávu a nezávislosť, a na strane druhej sa začal zjavovať fenomén autokrata, politického sudcu, ktorý nemal v justícii - a práve v spravodlivej a zákonnej justícii, čo robiť - pomstivý predseda, ktorý neriadil, len intrigoval, bezdôvodne trestal a nedemokraticky vládol využívajúc pri tom svoju moc a funkciu. Dôsledkom toho a jeho ďalších krokov na postoch ministra a opakovane predsedu najvyššieho súdu, bol celý rad sporov a rozkolov, ktoré viedli k neustálemu uťahovaniu opaskov a zbytočným sporom nielen medzi politikmi a sudcami, ale aj medzi sudcami navzájom, čo malo devastačný účinok na výsledky ich hlavného cieľa - zákonného a spravodlivého rozhodovania.
Veď ako môžu sudcovia dodržiavať tieto základné atribúty rozhodovania, ak jeden v justícii zo dňa na deň, bez slova poďakovania za celoživotnú významnú prácu pre sudcovský stav skončí, lebo dovŕšil vek na odchod do dôchodku a iný - jeho rovesník - kľudne pracuje ďalej, ba dokonca je, pár dní po odchode toho prvého, zvolený na jeho miesto na päť rokov. Aká je úloha novozvoleného, si zrejme domyslíte.
Teda ako na to?
Ak už máme samosprávu a domnievam sa, že sudcovia si ju napriek dnešnému stavu zaslúžia, lebo ona sama sa a priori nepodpisuje na nekvalite rozhodovania, práve si dovolím tvrdiť opak, tak ju opravme tak, aby slúžila svojmu cieľu. Jasné je, že ľudí nikto, zo dňa na deň neprerobí, ale ak nastavíme pravidlá, ktoré budú všetci rovnako dodržiavať je tu veľká nádej. A najmä budeme dodržiavať, to, čo už bolo stanovené, hodnotenia sudcov, a vyvodzovanie dôsledkov za skutočné chyby v práci.
Domnievam sa, že príčinou nekvalitnej a liknavej práce mnohých sudcov, je práve, rozdeľovanie a panovanie v súdnictve. Nerovnosť a diskriminácia tam, kde by po nej nemalo byť ani stopy. A to nemám na mysli diskrimináciu, á la diskriminačné žaloby, ale diskrimináciu v prideľovaní vecí, zaraďovaní sudcov, asistentov, rozvrhu práce atď. Preto som presvedčený o účelovosti súčasnej kampane, ak príčina má zostať neodstránená. To je akože: malých trestajme za pivničné krádeže, odcudzené poklopy, či iné prejavy zúfalstva a hladu (nezahrnujúc do toho nenapraviteľných profesionálov) a tých, čo kradnú milióny a zneužívajú svoje postavenie, funkcie, velebme, chráňme a voľme!
Ryba smrdí od hlavy a ak bude naďalej cap záhradníkom, nič sa nezmení.
Čo takto obmedziť funkčné obdobie každého predsedu súdu na jeden rok, aby si uvedomil, že tu nie je naveky, a najmä, že nie je manažér, ale najmä má súdiť a nezabudnúť súdiť, pre stále funkcionárčenie. To sa týka i opakovania funkčných období. Ak by sa predseda osvedčil mohol by vykonávať funkciu predsedu navyše jedno volebné obdobie, nie viac.
Čo takto obmedziť právomoci predsedu na manažérske oprávnenia - hodpodárenie a správu súdu v ekonomickom zmysle slova a jeho konštitutívne akty riadenia, najmä personálne, zmeniť podstatne na deklaratórne v tom, že predseda súdu by musel vyhlásiť to, k čomu ho zaviaže riadiaci, poradný, či odborný orgán - Súdna rada, sudcovská rada, plénum, kolégium alebo grémium. Veď aj tak to v mnohých prípadoch takto fungue a tam, kde predseda počúva hlas "ľudu" nevodí sa spravidla zle ani sudcovskej práci. Naopak tam, kde sú tieto orgány používané len vtedy, keď potrebuje predseda povedať, veď to oni - sudcovia - to nie ja, tam to škrípe a neprospieva. Myslím tým najmä na procesy tvorby rozvrhov práce, rozdeľovanie adiministratívnych pracovníkov, asistentov menovanie predsedov senátov a podobne. Malo by sa to svojim spôsobom dotýkať aj procesu výberu nových sudcov, prideľovania sudcov i ich prekladania Súdnou radou, ktorej predseda by bol tiež volený na jeden rok rotačným systémom spomedzi jej členov.
Viem, že moje maličké nápady budú hneď odmietnuté s poukázaním na to, že veď samosprávu už dávno dostali, a pozrite sa, aké sú výsledky?!
Lenže uvedomme si, aj Parlament je aký je - samostatný. A majú sudcovia právo ho posudzovať, či dokonca odsudzovať za to ako koná, aké zákony prijíma, ako sa poslanci v ňom chovajú aj k sebe? Sudcovia dokonca neurčujú ani platy poslancov, ale naopak, a nezávidia im, že sú výrazne vyššie ako sudcovské, nehovoriac o ďalších výhodách a príjmoch, ktoré sudcovia ami nemajú. Ale to iba na okraj.
Ak má byť sudcovská moc samostatná nemôže byť prepojená s politikou. Do akej miery dnes je, nech si každý spraví úsudok sám. A posilnenie samosprávnych prvkov, ale nielen na papieri, na úkor vlády funkcionárov súdov a sčasti Ministerstva spravodlivosti, je podľa môjho názoru jedinou cestou získania skutočnej nezávislosti a samostatnosti justície. Aj keď dnes to ešte tak nie je a mnohým sa práve pre zneužívanie samosprávy autokratmi zdá, že ani nikdy nebude.
