Maličkosť

Autor: Peter Paluda | 30.1.2011 o 14:18 | (upravené 30.1.2011 o 14:43) Karma článku: 15.79 | Prečítané  802-krát

Buďme ľuďmi a bude sa nám lepšie žiť! Hovorme o tom, čo sa nám páči a čo nás trápi! Nemlčme, keď vidíme zlobu a nenávisť!

Každý z nás určite aspoň raz v živote videl klasickú scénu:

Niekto dobieha alebo dobehol mestský, či iný verejný dopravný prostriedok v čase, keď už sa zatvárali, či dokonca zatvorili dobiehajúcemu pred nosom dvere. A čo spravil vodič? Veľakrát nechal dvere zatvorené, s pohľadom upretým do spätného zrkadla mu zrejme robilo dobre, ako to "natrel" tomu "chudákovi", či "chudere". Nech si počká. Ak by sme ale mali byť objektívni, občas  by sme, vrátiac film života o sekvenciu dozadu, boli svedkami toho, že vodič zastavil, otvoril dvere a nechal cestujúceho nastúpiť.

V takom momente, keď som bol účastníkom danej situácie, ma akosi pohladilo na duši a cítil som v celom dopravnom prostriedku pocit spolupatričnosti a človečiny. Ak taký vodič navyše pokračoval vo svojom počínaní a na priechode dal prednosť chodcom, hoci by mohol valiaci sa veľký autobus, trolejbus, či rútiacu sa električku rozozvučať tónmi výstrahy a rozhonať záujemcov o skríženie jeho cesty, nevychádzal som, v dobrom slova zmysle, z údivu, že ten človek to má naprogramované a dáva prednosť všade, až mu tí opační, čo radi zatvárajú pred nosom, či takmer zrazia na priechode a podobne, začnú trúbiť, či nie je pomätený.

Vtedy, keď také niečo prežijete, si poviete, že keby bolo takých pozitívne, slušne a veľkoryso naladených ľudí viac, joj, ako by sa nám žilo.

Mal som taký dlhšie trvajúci pocit. Ako dieťa v roku 1968, ako dospelý v roku 1989 a odvtedy iba ojedinele a potom, keď som žil vyše tri roky v Holandsku. Vtedy som mal pocit, že ľudia majú iné hodnoty, iné vnímanie sveta, iný rebríček dôležitých vecí.

V Holandsku napríklad nejedli a nepili tak ako my. Boli "šetrnejší". Nie však pokiaľ išlo o medziľudské vzťahy.

Ak sa niekomu niečo stalo na verejnosti, utekali pomáhať - "neočumovali".

Videl som, ako hádam 150 ľudí pomáhalo starému pánovi, ktorý počas nákupnej sobotňajšej horúčky odpadol na malom námestí.

Videl som, ako bol na diaľnici šesťlitrový mercedes predbehnutý dvadsaťročným autom a jeho vodiča to vôbec neviedlo k odvetným pomstychtivým manévrom, aby dokázal, kto je tu pánom. A nevidel som to raz, ale niekoľko desiatok krát. Vôbec vodiči silnejších a drahších áut, akoby tam boli vzorom. Samozrejme, že i tam boli výnimky, ale boli to ozaj výnimky.

Zažil som, ako som nechal v oprave vec, nedostal som doklad, lebo tam si ľudia akosi inak dôverovali, než u nás, a opravár musel po mne pátrať, až ma vypátral a opravenú vec mi odovzdal, lebo medzitým som zmenil telefónne číslo, ktoré som mu nechal.

Málokedy som bol svedkom malosti, závisti, pomsty, čo ľudskej zloby. ľudia sa tam radi navštevovali.

V obchodnom dome, ktoré nemali radi, lebo veľké obchody nepovažovali za vhodné pre bližší medziľudský vzťah zákazníka a predavača, som nikdy nestál pred regálom s tovarom dlhšie ako dve tri minúty, vzápätí prišiel niekto z obsluhy a spýtal sa, či nepotrebujem pomôcť. Ponáhľanie tam bolo podozrivé. Ponáhľali sa tí, čo pracovali, Tí, čo boli obsluhovaní mali čas a boli k sebe ohľaduplní.

Keď som bol po novembri 1989 v Rakúsku obdivoval som ako mi dávali vodiči prednosť, aj keď som bol o tri pruhy vedľa a pustili ma zastaviac dopravu v celej križovatke.

Aj doma som zažil ešte zopár ojedinelých príhod dokumentujúcich, že ani u nás krásne ľudské duše ešte nevymreli a stále sa nejaké narodia. Je ich však veľmi málo. Alebo sa veľmi bojazlivo a nenápadne prejavujú. Vonku sa ľudia nebáli byť slušnými a úctivými. U nás vidím spravidla opak.

Nezabudnem, ako moja manželka zúfalo obháňala, kde by ako kojaca mamička mohla dať operovať nášho ročného syna na klasický pruh tak, aby s ním mohla ostať v nemocnici. Dúfajúc, že pracovala v zdravotníctve, obrátila sa na svojich a cez svojich na ďalších a neuspela. Keď už bola bezradná a nedúfala podarilo sa mi natrafiť na krásnych ľudí v bývalej Detskej Fakultnej nemocnici na Cukrovej ulici v Bratislave. Anonymne, nevediac kto som, prijali manželku i syna, malého raketovo vyšetrili, odoperovali a po troch dňoch som mal oboch doma. Nestačiil som ústa otvárať a zatvoriť som ich už nevedel vôbec, keď pani doktorka odmietla prijať kyticu za, pre mňa niečo nezvyčajné. Povedala mi, že oni majú taký prístup ku všetkým pacientom a veľmi pekne ďakuje, že kyticu, aby som dal manželke.

Takýto svet  takýchto ľudí mám rád a i ja sa snažím takým byť.

Dnes mi to ešte nevyšlo. Snáď popoludní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nový premiér? Ako sa Danko Slotovi aj Ficovi vymkol z rúk

V popularite predbehol aj trojnásobného premiéra Roberta Fica a SNS, ktorej šéfuje, ako jediná z koaličných strán preferenčne rastie.

ŠPORT

Tatar posunul Tím Európy do finále Svetového pohára

O góly európskeho výberu sa postarali výlučne Slováci.

KOMENTÁRE

Dankov vzostup nemá iba jednu príčinu. Je ich viac

Predsedovia Smeru a Mosta prekročili zenity svojich možností.


Už ste čítali?