Predmetom rokovania podľa pozvánky zvolávajúceho predsedu súdu bolo stanovisko k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri kompenzácii dôsledkov diskriminačného odmeňovania sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k odmeňovaniu sudcov Špeciálneho súdu a sudcov rozhodujúcich o opravných prostreidkoch vo veciach, na ktoré bol v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.
Ihneď po otvorení Pléna sa zviedol slovný zápas o to, či plénum má alebo nemá oprávnenie rokovať a vydávať stanovisko k predmetu, ako ho stanovil v pozvánke predseda súdu.
Kým predseda odmietal akúkoľvek argumentáciu o neprípustnosti konania Pléna s takýmto bodom rokovania, poukazom na nevedomosť a subjektivny výklad rokovacieho poriadku i zákona odporcami, resp. poukazoval na čiesi krvavé oči a spomiínal na diskusie na straníckych schôdzach, skupina deviatich a neskôr jedenástich sudcov na odpor proti svojvôli predsedu, opustila rokovanie Pléna, po ktorom vydala nasledujúce Prehlásenie:
Predseda Najvyššieho súdu je orgánom správy a riadenia súdu, ktorý po vymenovaní do funkcie ju musí v súlade so svojim sľubom vykonávať čestne, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v súlade s platným právnym poriadkom. Jednou z jeho základných povinností pri správe súdu je riešenie finančných otázok súvisiacich alebo vznikajúcich s chodom súdu.
Plénum Najvyššieho súdu je osobitným orgánom tohto súdu, ktorý nevykonáva správu a riadenie súdu ale je orgánom na výkon súdnictva s osobitnými rozhodovacími oprávneniami stanovenými zákonom, a to v oblasti normatívnej, informačnej a zjednocovacej právomoci ako aj legislatívnej iniciatívy.
Žiadny z týchto orgánov nesmie v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy prekročiť svoje zákonné oprávnenia, napríklad formou zvolania Pléna Najvyššieho súdu s návrhom programu, ktorý sa evidentne vymyká z jeho právomoci. Takáto situácia je v právnom štáte nepredstaviteľná a nemôže ju napraviť ani väčšinový názor členov Pléna.
Podanie žaloby každým sudcom je nutné chápať ako súkromnú záležitosť jednotlivca. Nezávislosť súdnictva, ako medzinárodne uznávaný princíp, neumožňuje žiadnemu orgánu štátu, okrem konajúceho súdu a dotknutých účastníkov konania, aby zaujímal akokoľvek motivované oficiálne stanovisko k prejednávanej veci, lebo by to bolo nutne chápané ako neprípustné zasahovanie do nezávislosti súdu. O to závažnejšie je potom potrebné hodnotiť konanie sudcov Najvyššieho súdu, od ktorých sa právom očakáva, že svojimi činmi budú upevňovať vieru verejnosti v riadny výkon súdnictva.
S pocitom zodpovednosti za výkon súdnictva sme preto boli nútení opustiť zasadnutie Pléna Najvyššieho súdu, ktoré evidentne nespĺňalo znaky čestného a zákonného konania. V Bratislave 10. januára 2011.
Reagujúc na víťazoslávny úsmev na tvári organizátora podujatia, ktoré napokon ponúkané stanovisko prijalo (veď kto by sa, čo i len náhodou opovážil odporovať pôjde cestou známou), pretože vlastne rozhodovalo o žalobách, ktoré si podala väčšina zúčastnených a teda vo svoj prospech, si dovolím doplniť na záver už len definíciu zo zákona o sudcoch a prísediacich (zák. č. 385/2000 Z. z. - § 30 ods. 11):
"Sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi".
Sudca sám nie, ale ak mu to prikáže predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zorganizuje k tejto otázke ešte aj Plénum?
Spomínam si ako tento istý predseda vehementne tvrdil, kedysi okolo roku 2000, že o väzbe istého veľmi známeho pána, šéfa veľmi neslávne známej tajnej inštitúcie, nemôže rozhodovať sudkyňa, ktorá sa na verejnosti k veci vyjadrovala prostredníctvom médií. V pondelok to už bolo o inom. Aspoň pre Štefana Harabina. Na otázku, či je prípustné, aby sudca rozhodoval sám o sebe predvčerom vyhlásil, že "sudca musí rozhodnúť v každej kauze, v ktorej sa cíti nezávislý". Štefan Harabin vie, že nezávislý je aj nezaujatý, napriek tomu hovorí, že koná podľa Ústavy, zákona a svojho svedomia a smeje sa nám pritom všetkým do očí.
Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky pani Lucia Žitňanská sa nedávno vyjadrila, že proti Harabinovi konala vždy, keď porušil zákon.
Nádejám sa, že to nezostane minulosťou.